PANE, KEDY SME TI TO (NE)UROBILI?

            V roku 2001 slovenský režisér Matej Mináč nakrútil film Sila ľudskosti. Rozvíja v ňom príbeh Nicholasa Wintona, anglického burzového makléra, ktorému sa podarilo pred vypuknutím druhej svetovej vojny dostať z Česko-slovenska do Veľkej Británie 669 židovských detí. Namiesto plánovanej lyžovačky vo Švajčiarsku prišiel do Prahy, aby na vlastné oči videl, čo sa v Európe deje po Mníchovskej dohode z roku 1938. Ako jeden z mála skoro pochopil, že Nemecko to so svojou ríšou myslí vážne rovnako ako s vyhladením židovskej rasy. Začal organizovať vlakové transporty židovských detí z Prahy do adoptívnych rodín vo Veľkej Británii – až do vypuknutia vojny. Keď už nemohol viac pomôcť, nastúpil do kráľovského letectva. Po vojne sa oženil.
            Jeho príbeh naberá na sile v tom, že 50 rokov o tom nikomu nehovoril, dokonca ani vlastnej manželke. Hovoril, že odvtedy sa udiali ďalšie dôležité veci. Toto bola len jedna epizóda v jeho živote. Až v roku 1988 jeho manželka náhodou našla na povale medzi starými vecami knihu, do ktorej si lepil výstrižky z novín a zoznamy detí, ktoré zachránil.
Britská televízia ho pozvala do relácie, kde mal, ako si pôvodne myslel, len vyrozprávať dávno zabudnutý príbeh. A práve tam sa odohrala nesmierne dojemná scéna, keď nič netušiac sedel v prvom rade medzi dvoma zo zachránených detí. Tie sa v istom okamihu k nemu obrátili a poďakovali mu. Vzápätí sa na pokyn moderátorky postavili ľudia v radoch za ním – všetko „jeho“ deti. Dojatie tej chvíle bolo tak silné, že slová nemohli vyjadriť, čo on a tieto zachránené deti cítili.
Nevieme, ako bude vyzerať posledný súd. Vieme len, že sudcom bude Ježiš, ktorý jednu skupinu postaví napravo a druhú naľavo. Obe dostanú rovnakú otázku – „čo ste urobili, resp. čo ste neurobili?...“ Tí prví sa akoby nebudú cítiť hodní odmeny podobne ako Nicholas Winton, ktorý sa bránil: „Nie som taký výnimočný človek, ako zo mňa chcú urobiť.“ Nebudú si vedieť spomenúť, že by urobili niečo, za čo by si zaslúžili takú poctu. A tí druhí naopak sa budú čudovať: „My že sme ti, Pane, nepomohli? Dovoľ nám to vysvetliť...“
Náš osobný súd bude retrospektívou nášho života, ako keď nás film uvedie do nám známej minulosti. Potom sa však začne odvíjať aj to, čo sme už ďalej neregistrovali – všetky následky nášho konania či nekonania. A začne sa odhaľovať aj identita Krista – v ľuďoch, ktorých sme denne stretali. Vlastne ešte stretáme, veď ešte nie sme na osobnom súde. No „kamera“ beží. Bude stretnutie už s najbližším človekom iné?

                                                                                                 (prevzaté z Katolíckych novín)